Alžbetka

1934 – Prvé kroky a začiatky v hostinci

Všetko sa to začalo písať v časoch, ktoré mali úplne inú atmosféru. Ešte predtým, než starý otec Pavol prebral plnú zodpovednosť, písala sa história v starom hostinci v Strečne, kde je dnes Penzión Irenka. Jeho otec Jozef vtedy prevádzkoval tento hostinec. Už ako deväťročný chlapec stával malý Pavol za pultom a pomáhal otcovi Jozefovi čapovať. Chlapčenské roky však neboli len o práci. K detstvu patrili aj tajné výpravy – tak trošku potajme sa chodieval zakrádať do kurníka zjesť čerstvé surové vajce priamo pri zdroji. S chalanmi zas vyhrávali futbalové zápasy s obyčajnou handrovou loptou, ktorú si sami skopali a vedeli sa s ňou zabávať celé hodiny.

Cesta do školy medzitým viedla na bicykli do Varína, spojená s rôznymi príhodami – napríklad keď ho na vysokých brehoch postipala osa a on spadol z bicykla. No život nebol len o chlapčenských šanteniach. V hostinci a v obci sa neustále striedali armády – Nemci, Rusi a ďalší vojaci –, ktorí robili ľuďom zo života peklo. Pili zadarmo, robili obrovské manká, vyhrážali sa a neváhali prehľadávať dom či hospodárske budovy a zúrivo pátrať po vysielačkách. Boli to chvíle strachu, kedy sa však ukázala nezlomnosť tejto rodiny.

Vojnové roky, motorka Jawa a láska v Gáni

Odtiaľto viedla cesta mladého Pavla ďalej. Za obchodníka sa učil v Žiline vo veľkom obchodnom dome, kde získaval remeslo do hĺbky. Pamätné boli aj časy, keď sa spomínala legendárna saláma (štangľa) a ďalšie dobové dobroty. Starého otca pritom v dedine volali „Šubej“ – táto prezývka vznikla od slova subjekt, pretože bol neskutočne podnikavý, veselý a vedel si so všetkým poradiť. Svoju prvú motorku Jawa mal takú hlučnú, že keď na nej vyrážal na cesty, ľudia až v Trnovom presne vedeli, že ide Melo, lebo jej motor vydával charakteristický zvuk „ta-ta-ta uf-uf“. A práve na tejto Jawe precestoval cestu až do Gáňu, kde spoznal svoju budúcu manželku Alžbetku, za slobodna Mrvovú. Vtedy ešte ani len netušil, že toto meno sa raz bude spomínať na veky.

Éra v Jednote a pomoc ľuďom

Svoju celoživotnú dráha za pultom začal ako učeň už 14. marca 1943, kedy mal štrnásť rokov. V obchode a gastronómii strávil neuveriteľných 65 rokov – zažil vojnu, povojnové časy, socializmus aj demokraciu, pričom pracoval sedem dní v týždni od rána do večera. Nebol však len človekom obchodu. Keď mal v dedine ako jeden z prvých auto, neváhal pomáhať susedom – vozil ich k lekárom, alebo im pomáhal vybaviť na úver zariadenie do domu, ktoré mu potom ľudia po troškách splácali. U neho doma sa v dedine ukázali aj úplne prvé novoty, ako bol televízor či rádio, ku ktorému chodievali susedovci pozerať relácie.

Keď sa neskôr dostal na vysokú funkciu v Jednote (kde pôsobil do roku 1989), využil svoje postavenie a aktívne vybavoval pre Strečanov, aby ich vzali na školy a mohli študovať. Historické články s úsmevom pripomínajú zlaté časy, kedy sa pod jeho vedením (spolu s kolektívom, ktorý získal titul Zlatá brigáda socialistickej práce) varilo s láskou. Biele obrusy, čistota a výborná domáca strava lákali ľudí, pričom veta „u Melu im chutí“ hovorila za všetko.

1989 – Bufet pod lipami

Po roku 1989 privatizoval malú prevádzku v Strečne a otvoril si malý obchodík s názvom Bufet pod lipami (a práve táto lipa dodnes hrdo svieti aj v logu Alžbetky). Predával tam stovky kilogramov múky, cukru a k tomu kopu piva – tuším Ostravar, Poper či Argus. Podnikateľská cesta potom pokračovala obdobím SZČO až do roku 2002.

2005 – Zrodenie Alžbetky a odchod starej mamy

Rok 2005 priniesol obrovský míľnik. Stará mama Alžbetka sa dožila tohto roka a stihla zažiť zrodenie novej éry – dokonca jej veľmi chutila pizza s číslom 12, ktorá nesie jej hrdé meno.

Dňa 2. januára 2005 sme po prvýkrát otvorili dvere Alžbetky a začali s prípravou poctivej pizze a jedla. Začiatky boli o rodine – ťahali sme to spolu s otcom a bratom. Pamätná prvá objednávka – pizza a kofola za 105 Sk – odštartovala éru, počas ktorej sme museli presvedčiť ľudí, že to robíme od srdca. Založili sme si na poctivých surovinách a kvalitnom pive. Čapovať sedem druhov piva na dedine znelo vtedy odvážne, no dokázali sme to predať a stali sme sa vychýrenými. Starý otec na to všetko pozeral s obrovskou hrdosťou, keď videl, ako to celé pokračuje.

2013 – Prvá veľká rekonštrukcia

V roku 2013 prišla prvá veľká rekonštrukcia podniku a oficiálne vznikla naša s.r.o-čka, čím sa Alžbetka posunula na ešte profesionalnejšiu úroveň.

2016 – Rozlúčka so starým otcom a začiatok cateringov

V roku 2016 starý otec vo veku 92 rokov navždy odišiel. Kňaz na jeho pohrebe v príhovore vystihol presne to, aký bol dobrý človek a koľkým ľuďom v dedine pomohol. Jeho veľký kamarát, kostolný organista, ktorý za život sprevádzal na toľkých pohreboch, mu vtedy priamo pri jame hlboko a dojato zaspieval pieseň „Moja rodná dedina“. Práve v tomto roku sme zároveň naplno rozbehli aj novú éru našich cateringov – odvtedy robíme poctivé akcie a pohostenia tu v okolí a všade tam, kam nás pozvú.

2020 – Skúška ohňom počas covidu

Rok 2020 priniesol pandémiu a COVID-19. Keď bolo všetko zatvorené, fičali sme na rozvozoch, dennom menu a pizzi. Práve vtedy sa naplno rozbehli naše domáce hamburgery, ktoré sa stali bestsellerom. Naša „veľká trojka“ – menu, pizza a burgery – nás vystrelila nahor. Keď neskôr udrela energetická kríza, mnohé podniky zatvorili, ale my sme bojovali ďalej a prebili sa cez ťažkosti, pretože rodina držala pokope.

Súčasnosť – Cesta k 8 000 dňom

Dnes prebieha naša doteraz najväčšia rekonštrukcia. Smerujeme k významnému míľniku – presne k 8 000 dňom od otvorenia podniku chceme stihnúť dokončiť novú prístavbu, vďaka ktorej sa Alžbetka rozšíri o reštauráciu pre ďalších 50 ľudí a byty na poschodí. Keď sa obzrieme dozadu, vidíme roky driny, no najmä obrovský kus dobre vykonanej práce. Alžbetka je dôkazom, že s poctivým prístupom a rodinnou oporou sa dá prežiť všetko. Starý otec by bol na syna a vnukov neskutočne hrdý – a my ideme smelo ďalej, s cieľom prinášať ľuďom zážitok z dobrého jedla.